Maroko 2001

Naša výprava do Maroka sa uskutočnila v decembri roku 2001. Jej členovia boli okrem mňa a môjho brata Miloša ešte dve Brazílčanky Julianna a Flavia a Nemec Rainer, s ktorými sme sa dali dohromady počas cesty. Čas výpravy sme zvolili hlavne z dôvodu zlacnenia leteniek v CKM na deň študentov. Trasa teda viedla z Bratislavy do Prahy a do Madridu letecky, odtiaľ vlakom na juh Španielska a trajektom cez gibraltársky prieliv do Maroka. Podobne naspäť s celkovým časom desať dní. Nasleduje denník z cesty, tu sú fotky.

Piatok, 31.11.2001

Ráno 5:55 letíme z Bratislavy do Prahy, aby sme tam tri hodiny čakali na lietadlo do Madridu. Dlhý čas na nečinnosť a krátky na to, aby sme sa mohli pozrieť do mesta. Volíme prvú variantu. Nejako sa tam teda flákame a potom si, hurá, sadáme na dva a pol hodiny do lietadla.
V Madride sme si kúpili lístok na lacný nočný vlak Estrella (španielsky hviezda), aby sme sa dopravili na samotný juh Španielska do mesta Algeciras. Cesta ubiehala vcelku dobre, i keď to bol klasický osobák, ktorý stál v každej usadlosti s viac ako 20 obyvateľmi. V kupé sa Miloš a jeden starší chlapík dali do reči. Pán cestoval z Madridu do Algecirasu, tak ako my, a odtiaľ ešte niekam ďalej. Bol historik-amatér, a venoval sa tomuto iba pár rokov na na penzii. Ukazoval nám knihy plné všeliakých obrázkov vykopávok, keramiky, zbraní, architektúry. Ani si pritom nevšimol, že nám už padajú hlavy od únavy z celodenného cestovania.

Sobota, 1.12.2001

Ráno sme si v prístave sme zamenili peniaze, vyplnili cudzinecký formulár a utekali na trajekt. Tam sme si všimli, že nie sme jediní, ktorí cestujú do Maroka s batohmi na chrbte. Dve dievčatá nearabského pôvodu nás po anglicky požiadali o odfotenie. Boli to naše budúce spolucestovateľky Juliana a Flavia z Brazílie. Do Tangeru sme dorazili oddýchnutí. Čakal nás tvrdý začiatok, pretože toto mesto je plné podvodníkov.
Prvý dojem z mesta bol nezabudnuteľný. Ošarpané domy, na cestách staré peugeoty a somárske povozy. V uliciach plno ľudí, ktorí len tak posedávajú, smejú sa a pokrikujú po turistoch. A samozrejme, žobráci, medzi ktorými je veľa detí. Na železničnej stanici sa na nás nalepili dvaja zohratí podvodníci. To, že na nás poľujú spolu, sme zistili až neskôr, keď jedného z nich odviedol policajt, a potom sme ich videli spolu neďaleko. Pobrali sme sa ešte do mesta, lebo sme mali veľa času do odchodu vlaku.
V meste sa na nás ale nalepil druhý lump, ktorý vypadal rovnako mierumilovne ako tí prví dvaja. Sľúbil nám, že nás povedie po meste a my sami sa nakonci rozhodneme, koľko peňazí mu dáme. Bol usmiaty, milý a priateľský. Zrazu sme sa v tom cudzom svete začali cítiť bezpečne. Postupne sa to ale zasa začalo uberať zlým smerom. Chlapík nás začal pomaly a nebadane zneisťovať a snažil sa nám vsugerovať, že sme bez neho stratení. Neskôr nás začal vodiť po bočných uličkách, v jednej z ktorých stáli mladé prostitútky a naznačoval nám, že by sme si mali trocha zašpásovať. Vtedy sme už definitívne pochopili, čo je zač, a šli sme sa ho zbaviť. A potom to prišlo. Milý chlapík zmenil o dvesto percent svoje správanie a začal po nás kričať a pýtať prehnanú sumu. Keď sme mu peniaze nechceli dať, skúšal to vyhrážkami najtvrdšieho rangu. Nakoniec sme sa dohodli na 100 dirhamoch, aby sme mali od neho pokoj.
Mali sme pokazený celý deň, ale ako sme večer vo vlaku zistili, neboli sme jediní dobehnutí. Brazílčanky sa nechali otiahnuť ešte o väčšiu sumu. Jediný skúsený medzi nami, ktorý neplatil, bol asi 32-ročný Nemec Rainer, ktorý mal toho už dosť preskákaného a nedal sa dobehnúť.

Nedeľa 2.12.2001

Ráno okolo ôsmej vystupujeme v Marakéši. Rozhodli sme sa, že budeme cestovať spolu s babami a Rainerom a zobrali sme si taxík do centra. Tam sa na nás samozrejme zavesili hordy dohadzovačov, ktorých sme museli strpieť, kým sme nenašli hotel. Dali sme si raňajky a vybrali sme sa na prehliadku mediny. Stále sme si nezvykli na dotieravosť obchodníkov a hotelových vyhľadávačov a takáto prechádzka bola pre nás dosť vyčerpávajúca.
Čo sa týka trhu - klasika. Kopa drobných obchodíkov s hrncami, kobercami, oblečením, bižutériou, a samozrejme pulty s tradičnými marockými sladkosťami, ktoré sme ochutnali iba raz - v Tangeri, a druhýkrát sme už nemali chuť. Po popoludňajšej sieste na hoteli sme sa vybrali s Milošom sami dvaja do mesta. Dostali sme sa aj do užších a temnejších uličiek mesta. Chudobnejšie domy, mladíci hrajúci futbal na zaprášenej ceste, často sa uhýbajúci autám, žobráci a žobráčky s dieťaťom v plachte na chrbte. Premávka v uliciach Maroka je veľmi odlišná od našej. Na prvý pohľad veľmi chaosná. Pravidlá platia len obmedzene, nedodržuje sa značenie jazdných pruhov, chodci prechádzajú cez cestu kadiaľ a ako sa im zachce, vodiči na oplátku nedodržujú bezpečný odstup od chodcov. Cesty sú plné konských a somárskych povozov, motoriek, autá trúbia veľmi často a intenzívne.
Večerná vychádzka bola pekná. Na námestí boli zaklínači hadov, ženy ponúkajúce maľované tetovanie na ruku, miestne bufety s bohatým výberom jedál a našim najobľúbenejším - džúsom z čerstvého ovocia. Džús sa vyrábal priamo pred očami zákazníka. Predavač rozkrojí pomaranče alebo mandarinky a vloží ich do odšťavovača. Šťava je hotová hneď a po vypití je dobrým zvykom dávať asi do tretiny pohára džúsu naviac.

Pondelok 3.12.2001

Ráno idem do blízkej internetovej kaviarne, aby som poslal nejaké správy domov. Dávam si tak asi desať minút. Aby sa lepšie prepočítavala sadzba za moje surfovanie, stanovujem si 15 minút. Za ten čas som stihol všetko, čo som chcel, až na to, že päť minút z tohto času som strávil prihlasovaním sa na moje konto na yahoo, pretože klávesnica tohto PC-dinosaura mala písmenká takmer neviditeľné, a navyše tam bola nastavená francúzska znaková sada.
Našim plánom na najbližšie dni bol výlet do púšte. Rozhodli sme sa, že pôjdeme do mesta Ourzazata, z ktorého sa môžeme vydať na dve miesta v púšti, do M'Hamidu alebo do Zagory. Na autobusovej stanici sa o nás strhol ťažký boj. Nakoniec zvíťazil majiteľ taxíka, ktorý sa veľmi podobal na Mika Tysona. Zvlášť nám ho pripomínal, keď odháňal konkurenciu po tom, čo sme už boli prakticky preňho rozhodnutí. Cesta taxíkom mala oproti autobusu jednu veľkú výhodu - mohli sme zastavovať a fotiť krajinu. Rainer sa rozprával počas cesty so šoférom po arabsky. Šofér, asi 50 ročný šedivý pán, horkokrvný dobrák, zvyšoval počas jazdy bez zábran hlas z úplného ticha po maximálny rev, gestikuloval rozháňajúc sa oboma rukami a zároveň hnal auto ako čert po strmých serpentínach Atlasu.
Hory boli krásne a bol to zvláštny pocit vidieť sneh na vyššie položených štítoch, pričom dve hodiny predtým dole, bolo pekné teplúčko. Zaujímavé boli okrem krásnych kopcov aj berberské osady s farebným plátnom rozprestretým vonku na kameňoch, dedinky vedľa cesty s vystavenou keramikou a rôznymi ručnými výrobkami alebo ovocím na predaj. Do Ourzazaty sme prišli až za tmy.

Utorok 4.12.2001

Ráno sme sa vybrali do turistickej agentúry, aby sme si zistili nejaké informácie o možnostiach výletu do púšte. Mladú černošku, ktorá sedela pred svojim úradom, sme predbežne neinformovali o našich zámeroch neísť na výlet cestovkou. Trpezlivo nám vysvetľovala, aké všeliaké krásy je možné vidieť pri tej či onej trase, tiež nezabudla zdôrazniť ako nám vyjde v ústrety pri prispôsobení trasy nášmu času a predstavám, akurát v zjednávaní ceny nám akosi nebola po vôli. Dali sme si teda čas na rozmyslenie a postavili sme sa von pred budovu. Chvíľu sme sa dohadovali, potom som tam na jej počudovanie ostal iba ja s Flaviou, pričom ostatní sa rozpŕchli. Zachvíľu sa teda prišla spýtať, v čom je problém. Flavia to vysvetlila za nás oboch: "Jeden išiel na záchod, ďalší si išiel kúpiť coca-colu, a ďalší si išiel vybrať peniaze do bankomatu". Ja som sa nestačil čudovať, ako ľahko ide klamať, keď treba. Za pár minút sa všetci vrátili, dali sme informácie dokopy a prijali sme ponuku jedného chlapíka z hotela: taxíkom do M'Hamidu a odtiaľ na ranč. Tam výlet na ťavách do púšte, večera a prespanie na divoko. No a na druhý deň takisto naspäť. Odchádzame až po malej hádke s dievčinou z ofisu, ktorá nám nakoniec športovo praje cez zuby "Have a nice day!".
Cesta bola opäť veľmi pekná. Šli sme cez známe oblasti - údolia Valley Dra a Gorges Dudra. Na ranč, z ktorého sme mali ísť ďalej na ťavách, sme prišli už za tmy. Zložili sme si batohy, zobrali si iba spacáky, foťáky atď, naštartovali sme dromedáre a vybrali sme sa do púšte. Cesta bola trochu nepohodlná. Išli sme po tme a zvieratá nevideli na cestu, takže sa trápili výstupmi na vysoké duny a zoskokmi do hlbokých jám. Tiež sme si neboli istí, či naši arabskí sprievodcovia vedeli kam ideme. Nakoniec sme to zaparkovali, rozložili táborisko a čakali sme na večeru. Uvarili Tajine a horký čaj. Boli sme už hladní ako psy aj napriek tomu, že sme si tu celkom zvykli hladovať a vydržať aj celý deň iba o troche ovocia. Po večeri sme hodili reč o všetkom možnom, o živote v Maroku, o Usámovi a tak.

Streda 5.12.2001

Ráno sa vytešujeme z východu slnka - fotky, srandičky, raňajočky atď. Nasleduje cesta naspäť a vytriezvenie, keď sa dozvedáme, že obed nie je v cene výletu a sprcha rovná sa kýbel s vodou. A za tento oj?b sme zaplatili 500 dirhamov! Miloš nadáva ako ďas a mňa to už tiež prestáva baviť. Na obed za 40 dirhamov im kašleme a ako klinec do rakvy už je fakt, že šofér od nás pýta 600 dirhamov za cestu späť. Kto chce holt pekný výlet do púšte, musí mať veľa času a bubákov na zásoby, prenájom džípu a sprievodcu. My sme nemali ani jedno. Ale dobrý námet do budúcna :-)
Zamierili sme späť do Marakéša, lebo máme v pláne ísť na západné pobrežie. Šofér jazdil celú noc bez dlhšej prestávky, celých šesť hodín. V noci 0:45 sa v Marakéši lúčime s babami a mierime do hotela. Rainer dáva cigošku somrákovi, za to, že nám našiel hotel, v ktorom sme už predtým spali.

Štvrtok 6.12.2001

Nasledovala cesta autobusom do El Jadidy. Na začiatku jazdy nastúpila plačúca žena s dieťaťom na rukách a pýtala almužnu. Keď prešla celou chodbou, tak zasa vystúpila. Autobus sa pohol, ale nie nadlho. Zastavoval všade, kde chcel niekto nastúpiť. Ľudia sedeli aj v uličke, strecha a kufor boli plne naložené batožinou. Personál autobusu pozostával zo šoféra, predavača lístkov a nakladača batožiny. Ten posledný bol mladý chlapčisko, ktorý mal v ruke kľuku na otváranie dverí. Šoférovi signalizoval buď, keď niekto chcel vystúpiť, alebo keď už vystúpil, a bus bol teda pripravený na odchod. Signalizoval to šoférovi dvoma rôznymi zvukmi - tlieskaním a buchnutím. Tesne pred rozbehnutím naskočil do rozbiehajúceho sa busu. Celé to vlastne pripomínalo prácu našich smetiarov. Po tri a pol hodinách jazdy kostitrasom sme dorazili do El Jadidy.
Mesto bolo veľmi príjemné. Žiadni podvodníci a dobrovoľní sprievodcovia "zadarmo". Bol tam cítiť európsky vplyv v architektúre a navyše sme mali toľko očakávaný kľud od otravovačov. Ubytovali sme sa, najedli a trochu si obzreli mesto a porovnali tamojšie dievčatá s našimi (iba vizuálne:-)

Piatok 7.12.2001

Ráno sme sa vybrali do mesta kvôli potrave, ale neuspeli sme, lebo bol Ramadán. Podarilo sa nám zohnať aspoň banány. Vybrali sme sa s bráchom do blízkej dedinky Cidy Bouzid. Rainer ostal v meste a išiel si pozrieť historickú časť mesta. V dedinke Cidy Bouzid bola lukratívna štvrť pre bohaté vrstvy a bola tam veľmi pekná pláž, po ktorej sme sa prešli. Videli sme tam zopár flákačov, rybárov, milencov, a dokonca aj hyperaktívnych bežcov.
Večer sme sa nadlábli smaženou rybacinou a to poriadne, pretože sme po celom dni Ramadánu boli hladní ako psi. Prezreli sme si aj historickú časť mesta. Hlavné predmety záujmu boli niekdajšia veľká cisterna na pitnú vodu a obranná hradba mesta na pobreží proti nebezpečenstvu z mora i z vnútrozemia.
V meste sme stretli Rainera, ktorý nás pozval na kolu. Rozprávali sme sa o jeho cestovateľských skúsenostiach, keďže tie naše boli ešte v plienkach. Rainer bol 14 krát v Egypte ako turistický sprievodca a počas týchto pobytov si spravil potápačský kurz a naučil sa celkom dobre arabsky. Až neskôr s odstupom času sme prichádzali na to, koľko on má skúseností z týchto ciest a čím všetkým už prešiel.

Sobota 8.12.2001

A tu niekde sa začal koniec nášho pobytu. Ráno odchádzame autobusom do Kasablanky a odtiaľ vlakom do Tangeru. Vo vlaku som sa bavil s chalanom, ktorý robí doktorát z matematiky na univerzite v Kasablanke. Býva vo Fési. Vravel mi, že veľmi veľa absolventov má problémy sa zamestnať po škole a zárobky v administratíve sú aj tak vyššie. Vedel dobre anglicky a na univerzite študuje vo francúzštine.
Dorazili sme do nechutného Tangeru a dotaxíkovali sa do prístavu. Za peniaze, čo nám ešte zostali, sme nakúpili jedlo a nalodili sa. Počas plavby sme sa dali do reči s dvoma mladými rakúšankami. Študujú v Španielsku a v Tangeri boli len na jednodňovom výlete - nemohli si vybrať lepšie mesto :-) Boli sme dosť unavení z celodenného tralalákania vo všetkom možnom, a tak sme zostali na noc v lacnom hosteli v Algecirase.

Nedeľa 9.12.2001

Ráno sme sa rozhodli pozrieť si pobrežie a dedinku Gibraltár. To prvé sme urobili a na to druhé sme sa chystali. Ako sme sa ale dozvedeli, pešo na Gibraltár by to nešlo, bolo to tak 16 km, a obnos za autobus sme platiť nechceli. Takže sme zvyšok dňa strávili válaním šuniek v tráve a varením polievky v niečiej veľkej záhrade. Bus išiel 21:45. Tu končí aj naše spoločníctvo s Rainerom, ktorý sa pobral do Sevilly.

Pondelok 10.12.2001

Ráno o šiestej vystupujeme v Madride. Chceme si ešte pozrieť mesto, lebo lietadlo letí až poobede. Nejakú hodinku-dve zostávame vo veľkej budove železničnej stanice, lebo mesto ešte spí a vonku je celkom pekná kosa. Našu prítomnosť stačila využiť mladá prostitútka, aby nám nenápadne ponúkla svoje služby. Keď sme kvôli nej odchádzali predčasne von, nasledovala nás aj s jej kumpánom, a začalo nám trochu lepiť. Asi si to zle vysvetlili, takže sme sa vrátili naspäť a po chvíli odišli druhýkrát. Úspešne a sami :-))
Mesto bolo pekné tak ako vtedy na začiatku. Pričuchli sme ešte trocha španielskej atmosfére, urobili posledné fotky a zamierili na letisko. Tam sme sa zaradili do prepážky Non-EU Citizens a to bol koniec našej cesty.